Fotografia v časoch minulých. Čiernobiela. Prvé fotografie vznikali dlhé hodiny. Bolo to ako keby fotograf doslova maľoval danú osobu, ktorá sa nemohla niekoľko hodín hýbať. Ale namiesto maľovani a talentu ju fotil. Aby človek vydržal v jednej polohe, tak boli vymyslené rôzne podstavce na hlavu alebo niečo podobné. Nie je to jednoduché stáť alebo sedieť v jednej polohe niekoľko hodín. Nuž, ale keď chceli peknú fotografiu, niečo museli zniesť a vydržať. Fotografia však rozhodne nebola prístupná pre každého. Iba pre tých vyvolených, čo si to mohli dovoliť.
Istou formou morbídnosti sú fotografie s mŕtvymi, ktoré sa fotili takisto dosť často. Aby si rodina zachovala spomienky na mŕtveho príbuzného, tak sa s ním ešte po jeho smrti vyfotografovala. Pekne ho obliekli, usadili a fotili sa s ním. Pre nás nepochopiteľné, pre nich asi celkom normálne alebo bežné. Aspoň takáto spomienka im ostala, keď sa ich príbuzný pobral nečakane z tohto sveta preč.
Svet fotografovania sa teda vyvíja neustále dopredu. Keď si čítame alebo rozprávame príbehy z minulosti, tak sa nám nechce veriť, čím všetkým si fotografický priemysel prešiel. Dnes môžeme povedať, že zažívame návrat k tlačenej fotografii v dobe digitálu. Dospeli sme k istému uvedomeniu, že digitálna fotografia sa nám veľmi ľahko stratí alebo vymaže, kdežto tlačená fotografia nám ostane. Máme niečo v ruke a môžeme spomínať na pekné chvíle v reálnom svete. Inak by sa nám mohlo ľahko stať, že keď si chceme na telefóne pozrieť fotografie, chytíme ho do ruky, no upozornenia alebo správy nás zaujmú natoľko, že zabudneme, že sme pôvodne chceli pozerať fotografie. Na druhej strane, keď chytíme fotoalbum, tak máme istotu, že si ozaj pozrieme fotografie a nič iné. V albume nič nerozptýli našu pozornosť, budeme venovať svoj čas skutočne tomu, čomu aj chceme. Bez rozptýlenia.
